Ako hovoriť s deťmi o vojne?

Pocit bezpečia je jednou zo základných potrieb všetkých ľudí. 

Keď je tento pocit narušený kvôli spoločenským udalostiam, deti sú tiež veľmi vnímavé a citlivé a hoci sme im nemuseli ešte nič povedať, vnímajú, že sa niečo deje. Rovnako ako my dospeláci môžeme mať rôzne rekacie: môžeme byť napríklad viac zadumaní, podráždení, citlivejší,...tak aj deti môžu reagovať rôzne, v závislosti od veku.

U menších detí (1-5r) strach zo straty bezpečia môže vyvolať reakcie ako:

• nočné mory, nočný plač, volanie o pomoc,
• nové strachy z tmy, zvierat a pod.
• prílišné ľpenie na rodičoch a strach o nich
• strata kontroly nad vylučovaním,
• problémy s rečou, atď

Pri deťoch mladšieho školského veku (5-11r) môžu byť prítomné reakcie ako:

• regresívne správanie (cmúľanie prstov, podráždenosť,...)
• držanie sa pri rodičoch, obavy o bezpečnosť,
• agresívnejšie prejavy doma, či v škole (voči spolužiakom, súrodencom),
• držanie si odstupu od vrstovníkov,
• strata záujmu, horšia koncentrácia pozornosti,
• bolesti hlavy, atď

Deti staršieho školského veku a dospievajúci (11-18r):

• fyzické problémy (bolesti hlavy, vyrážky, trávacie problémy),
• narušenie režimu spánku,
• nezvyčajný vzdor voči autoritám, alebo naopak strata záujmu v boji s rodičmi (apatia),
• vyhýbavé správanie, odmietanie povinností (mimo bežného správania dieťaťa)
• nadbytok alebo nedostatok energie,
• zlá koncetrácia pozornosti,
• strata záujmu o socializáciu s vrstovníkmi.

Hoci by sme deti chceli ochrániť pred akýmikoľvek nepríjemnosťami, vyhýbanie sa negatívnym správam môže vzbudzovať v deťoch ešte väčšiu neistotu. Na to, aby sme svoje strachy dokázali úspešne spracovať, potrebujeme im čeliť. 

Preto najlepšie, čo v danej situácii môžeme urobiť je prebrať s deťmi ich obavy a vytvoriť priestor na ich otázky. Odporúčame prebrať túto tému priamo, ale primerane ich veku. Netreba používať zbytočne komplikované slová, ktorými by sme ich zmiatli ešte viac. Je dobré, keď má dieťa možnosť prebrať túto možnosť so svojimi vlastnými rodičmi a nielen počúvať o vojne a názoroch na ňu z rôznych strán.

Menšie deti

U menších detí je vhodné uviesť nejaký príklad, ktorý sami poznajú zo života. Napríklad keď sa pohádali s kamarátom v škôlke/ v škole a ako to riešili. Ako dieťa zvyčajne reaguje, keď mu niekto spraví niečo, čo sa mu veľmi nepáči. A tiež, čo mu pomôže, keď sa mu deje nejaká krivda.

Povedzte im, o čom vojna je, vysvetlite im, že vojnový konflikt nie je správny a ľudia by si nemali ubližovať. Trpezlivo odpovedajte na ich otázky.

Užitočné je pozrieť si mapu, ukázať si, čo sú to hranice a kde sa momentálne konflikt odohráva. Niektoré deti možno budú zaujímať aké zbrane používajú, alebo čo sa môže diať ďalej.

Je dobré dieťaťu odpovedať pravdivo, ale netreba sa v téme príliš dlho vŕtať. Môže sa cítiť zahltené v situácii, ktorej nerozumie a nevie ju nijako riešiť. To v ňom môže stupňovať strach. Klamať a zľahčovať situáciu tiež nie je užitočné. To môže dieťa len zneistiť, či vôbec môže prísť za rodičom, keď sa niečoho obáva.

Pripravte dieťa na to, čo sa bude diať. Povedzte mu, že teraz zrejme bude veľa počúvať o tejto situácii v rádiu, správach, alebo od starších ľudí. Ubezpečte ho, že ak by toho bolo naň priveľa alebo by niečomu nerozumelo, môže prísť za vami a spoločne vymyslíte, čo by mu pomohlo (napr. vypnúť televíziu, alebo byť menej na mobile).

Uistite dieťa, že je v bezpečí. Napriek tomu, že nevieme, ako sa situácia bude ďalej vyvíjať, netreba dieťa stresovať možnou hrozbou, najmä keď v súčasnosti je naozaj v bezpečí. Môžete použiť napríklad slová ako: "Aj keď sa práve bojuje u našich susedov, u nás je bezpečne. Niekto tu nestrieľa. Som tu a budem pri tebe aj keby sa niečo dialo."

Tému môžete previesť do symbolickej podoby. Pre deti, ale aj pre nás dospelých je fajn dať naše myšlienky a pocity von na papier. Môžete nakresliť symbolický obrázok podpory/ riešenia konfliktu, alebo napísať básničku, či prečítať si nejakú rozprávku, kde sa zvieratká nakoniec dohodnú.

Dospievajúci

U teenagerov je z vývinového hľadiska dôležité hľadať vlastné riešenia a presadzovať vlastný názor. Je pre nich dôležité diskutovať s rodičmi ako s partnermi, ktorí sa zaujímajú o ich názor a berú ho do úvahy. 

Pýtajte sa otázky zamerané na riešenie konfliktov, nad ktorými sa budú môcť zamyslieť. Ale poskytnite im tiež priestor pýtať sa vlastné otázky, ktoré ich zaujímajú. Aj podľa výskumov sa ukazuje, že mládež, ktorá má možnosť pýtať sa a rozprávať sa s rodičmi v časoch krízy, je oveľa viac spokojná, ako tí, ktorých rodičia povedia: "žiadne ďalšie otázky".

Zaujímajte sa tiež o to, čo už dieťa počulo, čo vie a čo si o týchto informáciách myslí.

Vyhnite sa však týmto diskusiám tesne pred školou, alebo keď sa niekam ponáhľate, či máte iné povinnosti. Stres z náhlenia sa môže pri diskutovanej téme eskalovať emócie na strane rodiča aj dieťaťa.

Taktiež je vhodné nepodporovať stereotypné názory a označovať jednu alebo druhú stranu za zlú. V dospievajúcich to môže vzbudzovať pocit nenávisti a medzi vrstovníkmi môže dochádzať k zbytočným konfliktom, ktoré nie sú potrebné. Vo vojne trpia obidve strany a ani v takej situácii nie je život len čierny alebo biely. 

Emócia strachu

Ako sme spomínali, keď sa strach snažíme zahnať, alebo pred ním utiecť, strach sa ešte stupňuje. Ako keď sme boli malí a utekali sme pred tieňom, alebo pred predstavou strašidla, ukrývajúceho sa v tme. V momente utekania sa bojíme najviac. 

Niektorými frázami, ktoré používame, tiež chceme akoby utiecť pred pocitmi, alebo ich zahnať čo najrýchlejšie preč. Preto vyjadrenia ako: "neboj sa", "hádam by si pre to neplakal/a - taký/á veľký/á chlapec/slečna", "všetko dobre dopadne" môžu napáchať u detí z dlhodobého hľadiska škodu.

Môžete zvoliť potvrdenie a pomenovanie emócie, ktorú prežívame: "Je normálne báť sa, aj ja mávam strach. Mne, keď sa bojím pomáha zhlboka sa nadýchnuť a poobzerať sa okolo seba, alebo spomenúť si, ako sa podobné situácie v minulosti vyriešili, či myslieť na niečo, z čoho mám radosť." 

Je úplne v poriadku nechať vaše deti vidieť, že aj vy zažívate strach, hnev, atď. To im dáva možnosť vidieť, ako emócie ovplyvňujú druhých ľudí a ako sa dajú efektívne regulovať. Rodičia sú vzormi v tom, ako zaobchádzať so svojimi emóciami. Pre deti sú rodičia hlavným zdrojom informácii o tom, aká reakcia je vhodná v nejakej situácii.

Praktické tipy

Nemeňte rituály, ale snažte sa zachovať doma rodinnú pohodu. Deti na zmeny reagujú veľmi citlivo a práve v rutine majú pocit bezpečia a predvídateľnosti. 

Pri mladších deťoch môžete podporiť vyjadrenie ich emócii skrze kreatívnu (kreslenie, modelovanie, básnička,...), alebo názornú hru (hra s postavičkami na vojakov, na rodinu,...). Poskytujte fyzickú útechu prostredníctvom objatí, pohladení.

U starších detí, pokiaľ majú emocionálne ťažkosti je fajn znížiť nároky na výsledok. Môžete tiež ponúknuť spoločné aktivity ako spoločenské hry, alebo prechádzky v prírode, Podporte ich v zapojení sa do aktivít s vrstovníkmi. 

Na záver uvádzame užitočné kontakty pomoci pre žiakov:

Linka pomoci VÚDPaP: 0910 361 252 (od 8-18 hod.)

IPčko: www.ipcko.sk (internetová poradňa)

Linka detskej istoty 116 111

Národná linka na pomoc deťom v ohrození: www.viacakonick.gov.sk

Spracovala: Mgr. Paulína Reváková, psychológ CPPPaP Považská Bystrica